Som 18 rokov v manželstve a ešte trochu dlhšie spolu. Máme 2 deti (15 a 10 rokov). Manžel je veľmi úspešný muž, kariéru si vybudoval počas manželstva. Ja som VŠ, celý čas materstva pracujem. Problém je, že manžel celý čas manželstva často jazdí na sluzebnej ceste. Rokovania, ktoré sú zakončené večer popíjaním. A ja to psychicky nedávam. Na stráženie detí som po celý čas sama, takže nikam nemôžem, aby som sa odreagovala. Snažím sa na to nemyslieť, ísť si zabehať… veľa toho nie je čo by som stihla medzi dennými povinnosťami. Viem, že je to môj vlastný problém, manželovi uspech prajem. Keď o tom s manželom hovoríme on tvrdí, že je verný.

Že mi nič nerobí… Ja viem, že je to v mojej hlave. Snažila som sa s tým sama pracovať. Možno je to aj jeho spôsobom komunikácie ku mne. Hneď na začiatku vzťahu som mu vytýkala, že mi nikdy nepovie, že som krásna. On zo mi to hovoriť nebude, že by som potom bola pyšná a našla si niekoho iného. Už od začiatku vzťahu je malomluvne. Povedal len že je taký a že si musím zvyknúť. Ja som sa začala cítiť osamelo. Pred deťmi som extrémne športovala, všetko ma bavilo. Teraz len práce a deti, ale nikto ma neocení. Inak je však manžel veľmi pracovitý a skvelý otec.

Keď som po 15 rokoch manželstva odišla na týždeň na sebarozvojový kurz, tak na mňa nastúpil s vyhrážkami, že ak niečo tak bla bla. Keď som si chcela vytýčiť hranice, tak mi povedal že zrkadlí ako sa správam ja. A ja si odvtedy prídem stále horšie a horšie a nemôžem vlastne prestať myslieť na to, čo mi povedal, pretože mi to strašne ublížilo. Nečakala som, že so mnou bude niekedy takto hovoriť, skôr som si myslela, že sa to časom nejako všetko porovná, ale čím dlhšie sme spolu, tým viac horšie to je mi príde. A už sama neviem čo s tým. Kedykoľvek sa s ním snažím hovoriť o našich problémoch, tak ma buď ignoruje, alebo sa mi vysmeje.